Pomenovanie

Najstaršie oficiálne pomenovanie jazera sa dochovalo v rukopisnom elaboráte z roku 1784 (išlo o tzv. jozefínske mapovanie) v podobe Blatné jazero (Blatto t., čiže Blatto teich) a potoky, ktoré do neho ústili, niesli názvy Malý potok (Malý bach) a Veľký potok (Veľký bach). Pod pomenovaním Morské oko sa jazero prvýkrát uvádza až na mapách z obdobia tzv. františkánskeho mapovania (konkrétne z roku 1826). Keďže názvom morské oko sú v odborných kruhoch označované len jazerá ľadovcového pôvodu a jazero vo Vihorlatských vrchoch takým nie je, vedci sa mu snažili dať iné pomenovania – napr. Beskydské jazero (rok 1876), Sninské jazero či Remetské jazero (1907). Nakoniec bol v roku 1933 prijatý oficiálny názov Veľké Vihorlatské jazero, ktorý platí dodnes.

Jazero a jeho vlastnosti

Do jazera ústí 6 – 8 stálych i príležitostných prameňov a prebytočnú vodu odvádza do potoka Okna hrádza priehradného múru, postaveného v 80. rokoch 19. storočia. Práve touto hrádzou, ktorú dala postaviť grófka Wanderbildtová, vtedajšia majiteľka okolitých lesov, sa pôvodná rozloha Morského oka zvýšením hladiny takmer o tri metre, zväčšila z pôvodných necelých 8 ha na súčasných 13,84 ha. Na jeho dne sú dve výrazné preliačiny, z ktorých hlbšia má až 26 m. Teplota vody od hľbky 9 m po dno je takmer stála 4,4 – 4,8 stupňov celzia.

V blízkosti sa nachádza

Neďaleko Morského oka západným smerom, v nadmorskej výške 727 m n. m. leží druhé najzachovalejšie jazero vo Vihorlatských vrchoch – Malé Morské oko, v minulosti nazývané Malé Vihorlatské jazero.

Dolinou potoka Okna smerom na juh od Morského oka ešte nedávno viedla železnička do Remetských Hámrov. Na konci dediny je vystavený exponát ešte pôvodného rušňa. Železničná trať bola prebudovaná na asfaltovú cestu, ktorá tvorí hlavnú prístupovú spojnicu turistickú trasu i náučný chodník z Remetských Hámrov k Morskému oku v dĺžke 9 km.